môj otec od nás začal odchádzať, keď som mal zhruba 10 rokov. jedna z posledných scénok, ktoré si pamätám, je, ako prichádza domov opitý, hádajú sa s matkou a nakoniec sa pustia do bitky. ja, kľačiac v kúte izbe, prosím otca na kolenách, aby mamu nebil, ale akurát čo po mne zvreskol, aby som bol ticho, lebo sa mi tiež jedna ujde. mama sa nedala a dobre mierenou ranou vybila fotrovi zub. letel izbou ako kamienok odfŕknutý kolesom auta. myslím, že ho to dosť spacifikovalo a na druhý deň si zbalil svoje krámy a odsťahoval sa.
rozviedli sa až po mnohých rokoch, keď som dovŕšil osemnástku. aké ohľaduplné. hneď po rozvode sa aj oženil s akousi nešťastnicou, s ktorou splodil ďalšieho potomka. keď ho občas stretnem na ulici, vždy sa rád pristaví. vyzerá ako bezdomovec, je nedbalo oblečený, smrdí potom a drísta čosi o zmysle života. totálne stratený prípad.
sestra odišla ešte skôr. išla študovať na vysokú školu a odvtedy som ju vlastne poriadne nevidel. z tých pár rokov, čo sme spolu vyrastali, si pamätám len zopár našich hádok a súrodeneckých naťahovačiek o hlúposti. keď sa dnes stretneme, vždy má v očiach vyčítavý pohľad. je to dospelá žena s tromi dospelými synmi, ale myslím, že navždy ostala visieť vo svojom detstve, plná traumy z toho, že pochádza z prvého maminho manželstva a že miesto otca mala len otčima. za to všetko môžem, samozrejme, ja, pretože mne bol komfort vlastného otca doprianý.
moje vlastné manželstvo trvalo tri roky. na štvrtý rok sa moja drahá odsťahovala k susedovi z náprotivného baráku. bolo to ako kartová hra - vyššia berie. chlapík solídne zarábal, bolo ťažké odolať jeho šarmu. neodišla sama. vzala si sebou aj našu malú dcéru.
keď občas stretnem manželku v meste, vždy sa mi pozdraví a nezabudne dodať ironický úsmev. vždy potom lúštim, čo mal asi znamenať. nikdy na to neprídem. a moja dcéra? tá, keď ma stretne v meste, tiež sa slušne pozdraví. to je asi tak všetko. čo viac by som vlastne po nej mohol chcieť?
jediný, kto celý ten čas ostal pri mne, hoci už dávno nebývame spolu, je moja mama. myslím, že to ona je všetkému na vine. to ona ma totiž naučila bezhlavej, bytostnej láske. to vďaka nej si slovo rodina dodnes idealizujem.
moja sestra mi raz povedala: "vieš, ty si až príliš posadnutý pachom vlastnej krvi. ale niekedy ti cudzí ľudia dajú viac, ako tvoja rodina." možno má pravdu, lenže...
...lenže ja si neviem pomôcť. moje meno je don corleone. hoci nikto nemá rešpekt.
Komentáre